Všade vôkol je tma. Nevidím si na špičku nosa. Len v diaľke vidím jedno malé svetlo. Veľmi ostré svetlo. Mám taký čudný pocit. Pocit, akoby som niekoľko rokov, možno iba dní, spal a zrazu sa prebral na tomto, do čierneho, nepreniknuteľného hodvábu zahalenom mieste. Pocit, ako keby nič predtým ani potom neexistovalo. Pocit, že jestvuje iba táto jediná chvíľka. Možno práve tento pocit ma núti pohnúť sa. Nezostáva mi nič iné, iba dôjsť k tomu jedinému svetlému bodu v diaľke predo mnou.
Rozhodol som sa urobiť prvý krok. Opatrný krok. Dvíham pravú nohu. Už ju mám vo vzduchu. Pomaly ju kladiem pred seba. Snažím sa špičkou nohy nahmatať pevnú zem. Mám pocit, že mi noha už-už prepadne a ja sa zrútim do čiernej ničoty. No vtom mi noha došľapne na čosi, čo sa zdá byť pevné. Prenesiem na pravú nohu trochu váhy. Mám pocit, že je to dostatočne silné, aby ma to unieslo. Stúpam na to aj druhou nohou, keď tu zrazu, z toho ukrutného sústredenia, strácam rovnováhu, rukami mávam vo vzduchu... Nemôžem pohnúť nohami. Čo ak je okolo mňa iba prázdna, nekonečná ničota. Čo ak sa prepadnem do niečoho, čo ma pohltí. Pravou rukou som zrazu narazil na čosi vedľa seba. Zachytil som sa toho a ustálil svoje pohyby. Zdá sa mi, že to svetlo v diaľke sa ešte viac vzdialilo. Zaženiem temné myšlienky, vyčistím myseľ a chystám sa pokračovať v ceste. Vtom mi prsty pravej ruky narazia na niečo vlhké. Zdá sa mi, že sa to hýbe. Od ľaku uskakujem nabok. Neuvedomujem si, čo všetko sa môže stať. Ale mám šťastie. Ostal som pevne stáť na oboch nohách. Pokračujem v ceste. Urobím prvý opatrný krok, potom druhý. Ruky vystriem pred seba. Urobím ešte zopár krokov a ruky mi narazia na čosi pevné. Zamýšľam sa, no netuším, čo to je. Ale veď to musí byť sklo. Ako inak by som videl to svetlo?! Vtom mi prejde mráz po chrbte. Čo ak je to zrkadlo? To by znamenalo prejsť naspäť po tej istej ceste. Pri tom čudnom, vlhkom, čo mohlo byť čokoľvek. Musím sa rýchlo rozhodnúť, lebo podľahnem panike. Najprv to idem preskúmať vpravo. Prvý úkrok, druhý úkrok, tretí, štvrtý... Ešte vždy je predo mnou to sklo. Znenazdajky do niečoho narazím. Vpravo je tiež stena. Už ma celého oblieva studený pot. Vyberám sa na cestu späť. Kráčam vľavo, dúfam, že nájdem koniec skla, keď mi zrazu niečo napadne. Zohnem sa, pomaly, opatrne a skúšam šťastie. A môj pocit sa potvrdil. Dole je diera. Dá sa to podliezť. Len neviem, či sa tam zmestím. No skúsiť to musím. Čo najprv? Ruky, či nohy? Keby som si tak teraz mohol hodiť mincu. Strkám do diery ruky, cítim niečo, čo pripomína koberec s dlhými štetinami, alebo chrbát obrovského zvieraťa a pomaly sa priťahujem. O chvíľu som už skoro celým telom na druhej strane. Pretiahnem cez dieru aj nohy, vstanem a pozriem pred seba. Vydýchol som si. Svetlo je tam. A je omnoho bližšie. To sklo muselo skresľovať vzdialenosť. Pod nohami mám mäkko. Zvláštny pocit. Môže to byť aj tráva. Pomaly kráčam, približujem sa k svetlu. Cesta sa začína pomaly nakláňať smerom dole. Klesám. Ale ešte vždy mám pod nohami to pevné chlpaté niečo. Už som asi úplne dole. Svetielko je zrazu vysoko. Cesta začína stúpať. Čím ďalej, tým je strmšia. Už je príliš strmá. Nemôžem kráčať ďalej. Príliš sa to šmýka. Keby som urobil ešte jeden krok, určite by som stratil rovnováhu a zošmykol sa dole.
Klesol som a pokračujem v ceste štvornožky. Svetlo sa mi skrylo za vrchol toho záhadného kopca. Ale ja viem, že je tam. Musí tam byť. Z ničoho nič sa cesta vyrovnala, no ja ešte stále nevidím to hypnotizujúce svetlo. Postavím sa na nohy a ešte vždy ho nevidím. Nezostáva mi nič iné, iba dúfať, že je tam. Pokračujem v chôdzi po neistých nohách, keď narazím na stenu. Ohmatám ju a vyzerá ako skala. Snažím sa nekričať. Istota je istota. Skúšam to vyššie. Nič. Už som na špičkách a ešte stále nič. Vyskočil som a rukami som zacítil priestor. Budem tam musieť nejako vyliezť. Ešte raz vyskakujem. Zachytil som sa. Ibaže nohy mám vo vzduchu. Ruky ma prestávajú poslúchať. Nie! Teraz ma nesmie moje telo zradiť. Hľadám nohami niečo, kde by som sa mohol zaprieť. Našiel som. Skúšam sa rukami vytiahnuť hore. Spotené ruky sa mi však šmykli a ja padám dole.
Chvíľu nehybne ležím, strácam zdravý rozum... NIE! Musím dôjsť k tomu svetlu. Už nemôže byť ďaleko. Vstávam a skúšam to ešte raz. Poutieral som si ruky... Skáčem... Vyťahujem sa hore... Hurá! Podarilo sa. Vidím svetlo. Už je blízko. Kráčam k nemu. Cítim, ako ma nohy prestávajú poslúchať. Chceli by sa rozbehnúť. Svetlo je už úplne blízko. Poslednými kúskami vôle a zdravého úsudku sa prinútim ísť opatrne. A spravil som dobre. Ľavá noha mi zostáva visieť vo vzduchu. Zostal som stáť. Keby som sa načiahol, už by som sa možno mohol dotknúť svetla. Je tak blízko a ja ešte stále neviem určiť, čo to je. Naťahujem ruku. Už si ju vidím. Už som skoro tam. Zrazu svetlo zhasne a ja sa ľakám, strácam rovnováhu, padám dopredu, kde bolo predtým to svetlo. Začínam padať. Dúfam, že dopadnem, na pevnú zem. No dopad neprišiel. Prišlo to, čoho som sa celý čas obával. Zavriem oči a pripravujem sa na nekonečné padanie priestorom. Som navždy uväznený v tmavom nekonečnom priestore.
No vtom, z ničoho nič, otvorím oči a zisťujem, že stojím. Okolo mňa je nepreniknuteľná tma. Len v diaľke jeden svetlý bod...
Komentáre